Slováci za hranicami: Marko Filipský
Nedeľa, 29.11. 2015, 23:08Grossglockner, kde som pracoval deväť rokov na vysokohorskej chate, je centrum horského turizmu v Rakúsku a leží v najväčšom národnom parku. Uvedomoval som si veľmi veľa paralel s rodnými Tatrami a často som bol prekvapený z vecí, ktoré tam fungovali perfektne a v Tatrách boli jednoducho nepredstaviteľné. Samotná spolupráca medzi jednotlivými subjektami, spravovanie národného parku ako vlastnej značky, organizácia a spolupráca horských vodcov. Všetko bolo prepracované so zreteľom na celkový zážitok klienta. Musíme sa o to pokúsiť aj na Slovensku - hovorí Marko Filipský, ktorý pracuje ako Hotelový manažér Vysokohorského hotela Sliezsky dom.
Pracovný portál Hotelityjobs.sk, ktorý sa a špecializuje na pracovné pozície v oblasti HoReCa a cestovného ruchu, robil medzi svojimi kandidátmi prieskum „O návrate“ (O tom, prečo sa naši hotelieri vrátili z pôsobenia v cudzine na Slovensko, alebo prečo sa sem vrátiť chystajú, či naopak nevrátia).
Vyrástol som vo Vysokých Tatrách v rodine známeho horského vodcu, kde vznikla moja túžba odísť do veľkých hôr a pracovať v cestovnom ruchu. Často som ako malý chlapec u starých rodičov pri kuchynskom stole dokázal celé hodiny doslova hltať príbehy a zážitky môjho starého otca, ktorý sa vrátil z túry v Tatrách, alpského výjazdu alebo z expedície v Andách či Himalájach. Pri ich počúvaní som si raz vysníval, že niečo podobné chcem prežiť raz aj ja.
Život za hranicami som okúsil prvýkrát už ako 16-ročný, keď som odišiel do Spojených štátov na letnú brigádu s cieľom spoznať svet a zlepšiť si angličtinu. Bola to moja prvá ťažká životná skúsenosť, ktorá ma ale naučila bojovať s prekážkami.
O rok neskôr som dostal možnosť brigádovať počas letných prázdnin v Rakúsku. Nebola to obyčajná brigáda, išlo o jednu z najznámejších chát vo Východných Alpách priamo pod najvyšším vrcholom Rakúska Grossglocknerom vo výške 3 454 metrov nad morom. Všetko sa to zomlelo v priebehu jedného týždňa. Prevádzkovateľ vysokohorskej chaty bol veľmi dobrý priateľ môjho starého otca. Doteraz mám v živej pamäti ako sme sedeli všetci traja v reštaurácii a starý otec povedal: „A od tohto momentu s ním neprehovoríte ani slovo po anglicky!“ Prvú sezónu som sa strašne trápil a hnevalo ma, že som nerozumel jazyku a nedokázal sa zapojiť do nočných debát s horskými vodcami, ktoré mi tak strašne pripomínali tie, ktoré sme mávali so starým otcom v Tatrách.
Vďaka angličtine a schopnosti dorozumieť sa aj z hosťami z Poľska, Česka, Slovenska som pomerne skoro mohol robiť namiesto kuchynských prác aj veci, ktoré si vyžadovali dobré komunikačné zručnosti. Zlomovou bola tretia sezóna, keď som vďaka lepšej nemčine mohol bližšie spoznávať domácich ľudí a začal som zasahovať do organizačných prác. To, že som si postupne začal získavať dôveru majiteľov a bol som prijatý medzi domácich aj napriek tomu, že som bol človek z východnej Európy, je určite jedna z vecí, ktorú si najviac cením.
Počas rozhovoru s jedným horským vodcom sme preberali moju budúcnosť. Keďže som končil bakalárske štúdium v Bratislave a veľmi som túžil odísť do zahraničia, spomenul mi Innsbruck ako ideálne miesto pre človeka, ktorý má rad hory a chce pracovať v cestovnom ruchu. Neubehol ani týždeň a prihláška na anglické štúdium Strategického manažmentu bola podaná. Systém na univerzitách v Rakúsku funguje inak ako na Slovensku. Prijímačky v takej forme ako u nás nie sú, ale nastúpite na prvý kurz, cez ktorý buď prejdete alebo budete vylúčený. Má to aj mnohé nevýhody, keďže človek sa musí presťahovať do nového mesta s neistotou, či si po mesiaci nebude musieť hľadať opäť nový domov. Keď som prvýkrát ešte počas leta prišiel do Innsbrucku, mesto ma tak očarilo, že som si povedal, že preto, aby som to zvládol musím urobiť maximum. Celé septembrové noci som po práci trávil nad knihami prípravou. V úvodný deň nás pri zahájení bolo asi 100. Všetci kolegovia mali už preštudované knihy a prednášky, ktoré ešte ani odprednášané neboli. Tempo bolo šialené, na prednáškach sme mali mať pravidelne pripravenú skupinovú prezentáciu, na seminár načítané články z Harward business review, každý druhý deň priebežný test, teória bola v podstate o samoštúdiu a na hodinách sa len diskutovalo. Už po 10. dňoch sa kurz končil záverečnou skúškou. Nie každý to dokázal zvládnuť. Mne sa to podarilo. Najväčšou odmenou za to celé úsilie pre mňa bolo to, že som mohol dva roky stráviť na mieste, ktoré milujem, v škole ktorá ma fascinovala a do ktorej som sa každý deň tešil a s ľuďmi, od ktorých som sa toho strašne veľa naučil a zostanú mojimi dobrými priateľmi do konca života.
Popri škole som v zime brigádoval roznášaním novín, učením lyžovania alebo pracovaním pre konzultantskú spoločnosť vo Švajčiarsku. V lete som pracoval stále na vysokohorskej chate, kde sa mi podarilo vypracovať sa až na pozíciu asistenta manažéra. Toto miesto mi veľmi prirástlo k srdcu.
Vysoká škola ako aj deviata letná sezóna sa skončili a mňa oslovila slovenská headhunterka. Naskytla sa mi príležitosť vrátiť sa do Tatier na jedno naozaj jedinečné miesto, v mnohých veciach veľmi podobné tomu pod Grossglocknerom. Je to možno paradox, ale pri písaní mojej bakalárskej práce o Sliezskom dome pred 4 rokmi ma nikdy nenapadlo, že tu možno budem niekedy pracovať.
Bol by som veľmi rád, ak by som mohol to, čomu ma skúsenosti v Alpách naučili odovzdať Tatrám. Počas deviatich rokov práce s hosťami z celého sveta bol vždy môj cieľ spokojný klient. Snažil som sa hľadať riešenia, aj keď som pracoval v naozaj extrémnych podmienkach. Podobne je v mnohých ohľadoch Sliezsky dom špecifický.
Verím, že srdečnosťou, kvalitou, precíznosťou a hlavne otvorenosťou k zmenám sa nám na Sliezskom dome podarí, aby naši hostia odchádzali z Tatier spokojní s nezabudnuteľným zážitkom v pamäti.
Článok vnikol v spolupráci s Hotelityjobs.
Foto: archív M. Filipského
