Andrej Lúčny: Keď slovenské červené stojí za pozornosť
Piatok, 26.1. 2018, 23:02Červené alebo biele, na farbe podľa mňa nezáleží. Je však pravda, že teraz, keď je chladnejšie si viac vychutnám červené víno. Je silnou stránkou Francúzska či Rakúska, ale ani u nás sa nemáme za čo hanbiť. Napriek silným tradíciám historických a autochtónnych odrôd sa mi zapáčil náš slovenský novošľachtenec - Dunaj. Nemôžeme sa pochváliť jeho históriou, ale jeho plnosťou a chuťou určite áno.
Za všetkým hľadaj ženu, čo je vo vinárstve skôr výnimkou, ale o to krajšou. Dunaj (základom na jeho šľachtenie boli 3 červené odrody) vyšľachtila v roku 1958 Ing. Dorota Pospíšilová, CSc a kolektív, ale oficiálne bola odroda uznaná takmer o 40 rokov neskôr. Aj to len na Slovensku, kde sa vinič pestuje. Teda našu vlajkovú loď by sme už mali, treba ju len vyslať do sveta s dostatočne ju marketingovo podporiť.
Aj keď neplatia podľa mňa všeobecné poučky o vínach pre každého (teda že vo víne musíte cítiť toto a toto), je pravda, že na jazyku sa vám pri ochutnávaní Dunaja rozlejú ovocné tóny a táto príjemná dochuť po ňom ešte dlho ostane. Je to plné víno, ktoré by malo dozrievať v sudoch a oplatí sa naň počkať. Archivácia mu len prospeje, víno sa naplno rozvinie a získa čokoládový buket. Pre mňa osobne je to nielen plné, ale aj robustné víno – ako vo vôni, tak aj v chuti. Ak mám Dunaj v pohári, tak na tanieri volím mäso, úplne ideálne je kombo s hovädzím steakom. Ale ako hovorím, sto ľudí ma sto rôznych chutí.
Napriek tomu, že už 20 rokov sa u nás dorába toto víno, je to ešte veľmi krátky čas na to, aby vinári pri jeho výrobe vychytali „všetky muchy“. Porovnávať jeho eleganciu so stáročiami overenými francúzskymi odrodami nie je fér, ale priestor na rast tu určite je. Vďaka malým rodinným vinárstvam, ktoré majú poctivosť a hrdosť na prvom mieste, sa o náš Dunaj nebojím. A možno si o 40 rokov už budem čítať bežne jeho svetové hodnotenia, kde všade ho ľudia pijú a v akých skvelých reštauráciách je na vínnej karte. Teším sa na to!
Autor: Andrej Lúčny
