Ladislav Floreán: Perspektívnym žiakom by sa malo dostať viac podpory

Ja som si tú svoju „odvaril“ len pred niekoľkými dňami a dovolím si povedať, že som s výsledkom spokojný. Rozhodol som sa pripraviť menu aké sa pravdepodobne na praktickej maturite zatiaľ neobjavilo.

Pripravil som 6-chodové degustačné menu inšpirované jarnými surovinami a slovenskými, gastronomickými zvykmi počas Veľkej Noci. Všetky jedlá boli dôvtipne párované s rôznymi ovocnými šťavami: prvým, slovenským sajderom či ibištekovým, ľadovým čajom. V menu sa objavila veľkonočná hrudka, pórový popol, rakytníkový gél, smreková zmrzlina či kačacie maslo.

To, že dnes dokážem vytvoriť, pripraviť a naservírovať takúto degustáciu je výsledkom neustálej snahy o zlepšovanie sa. Stálo ma to veľa energie, potu, času, financií ale aj obety súkromného života. Počas piatich rokov štúdia som „stihol“ pracovať v kuchyniach na Slovensku, Česku, Grécku, Rakúsku a na Malte. Absolvoval som stáže v dvoch michelinských reštauráciách, maľoval som dezert pred europoslancami v centre Bruselu, varil na medzinárodnej, kuchárskej súťaži v Dubline, podieľal som sa na niekoľkých degustačných podujatiach doma i v zahraničí. Dnes stojím na prahu zavŕšenia maturitného štúdia a s pokorou môžem povedať, že už počas školy sa žiak môže vypracovať.

Celý priebeh som si užíval a vnímal ako srdcovú záležitosť. Som hrdý na to, že si právom môžem obliekať kuchársky rondón. Moja maturita mala charakter slávnostného obeda. Trieda sa rozdelila na dvojčlenné tímy v ktorých jeden žiak varil a druhý obsluhoval daný stôl pre pozvaných hostí. Tento typ udalosti považujem za ten najlepší, nakoľko sa každý žiak môže maximálne realizovať a ukázať, čo v ňom je. Naopak pri bankete či raute zvyčajne tí šikovnejší robia takmer všetko, zatiaľ čo ostatní sa pri nich len „zvezú“.

Priebeh a moje dojmy som vám čiastočne popísal. Poďme sa však teraz pozrieť aj na finančnú stránku tejto skúšky. Ako takmer všetko, aj praktická maturita niečo stojí. Musíte si požičať inventár, nakúpiť suroviny, nápoje, kvety, dekoráciu na stôl, vhodné oblečenie a v neposlednom rade nájsť aj vhodný priestor. Na škole, ktorú navštevujem, sme začiatkom tohto školského roka absolvovali tzv. manažérsku, prax ktorej súčasťou bolo aj oslovenie potencionálnych sponzorov. Týchto sme dostali za úlohu sami vytipovať, osloviť a v prípade úspechu aj dohodnúť podmienky. Na moje prekvapenie sa mi z 9 oslovených sponzorov podarilo zaujať až 8! Bol som nadšený! V tej chvíli sa mi jednoznačne potvrdilo, že slovenské firmy majú zájem podporiť mladých a aktívnych ľudí. Mnohokrát však chýba dôležitý „sprostredkovateľ“, ktorý by ich so zaujímavou ponukou spolupráce oslovil – tým by mala byť škola. Všeobecný precedens je však taký, že na štátnych školách sú praktické maturity zvyčajne hradené sponzormi. Naopak na súkromných si náklady hradia žiaci v plnej výške, samozrejme, navyše školného.

Podpora žiakov, ktorých toto zameranie skutočne zaujíma a napĺňa je veľmi dôležitá. Kľúčové je, aby škola takéhoto žiaka včas spozorovala, poskytla mu priestor na realizáciu a prípadne ho aj finančne či materiálne podporila. Ak žiak vyvinie rovnaké úsilie z jeho strany, škole sa poskytnuté zdroje niekoľkokrát vrátia napr. v podobe propagácie na národných alebo medzinárodných gastronomických súťažiach či v médiách. Na toto však škola potrebuje vedenie s otvoreným myslením, učiteľov zapálených pre daný obor a hlavne perspektívnych žiakov, ktorých je nanešťastie ako šafránu. Často sa ani tej hŕstke nádejných nedostáva takej podpory, akú by si zaslúžili. V mojom prípade som mal šťastie na učiteľku technnológie prípravy pokrmov, ktorá si moju vášeň pre gastronómiu všimla už v mojich prvých vetách. Krátko na to ma oslovila s ponukou ísť na svoju prvú kuchársku súťaž, ktorú som bez rozmýšľania prijal. Odvtedy prešlo už takmer 5 rokov a tých sútaží mám dnes za sebou viac ako 30 J.

Dôležité je myslieť aj na budúcnosť a možné príležitosti ako škola môže profitovať už len tým, že jej absolvent sa v obore stane veľmi úspešným. Háčik? Školstvo takto nikdy neuvažovalo, neuvažuje a bojím sa, že nikdy ani nebude J. Niekedy mám pocit, akoby mali školy záujem hlavne o priemerných, prípadne podpriemerných žiakov, ktorí s „odretými ušami“ prejdú z jedného ročníka do druhého, nesťažujú sa, nepoznajú svoje práva a od školy nič navyše nepožadujú.

K tomuto prispieva aj fakt, že hotelová akadémia je často len akýmsi „mŕtvym oborom“ pre žiakov, ktorých neprijali na žiadnu inú školu, alebo nevedeli kam ďalej a tak sa rozhodli pre „hotelku“.

Všetky spomenuté faktory sa potom negatívne prejavujú u zamestnávateľov, ktorí sa neustále sťažujú na nedochvíľnosť, nezodpovednosť či ľahostajný prístup k práci bez snahy zlepšovať sa. To, že na Slovensku máme akútny nedostatok dobrých kuchárov, časňíkov a ďalších je všeobecne známe. Väčšina z nich hľadá šťastie a spravodlivé ohodnotenie v zahraničí.

Na záver si želám, aby sa perspektívnym žiakom dostalo viac podpory, školy začali užšie spolupracovať s kvalitnými prevádzkami a odborné vzdelanie získalo späť svoju váhu. Pretože práca rukami nie je hanbou, ale remeslom a privilégiom.

Autor: Ladislav Floreán

Foto: Michal Lelek

gastro, gastroweb